Nejčtenější články

Novinky emailem

Partneři

Královédvorsko
Ubytování, restaurace, turistika ve Dvoře Králové n. L. a okolí.

www.Cottage.cz
Portál o turistice a ubytování v NP České Švýcarsko.

Naše ikona:

ČR

Afrika

Amerika

Asie

Austrálie a Oceánie

Evropa

Stř. východ

KALiMERA > Evropa > Slovensko

Prechod hrebeňa Veľkej Fatry a Nízkych Tatier

Martin Bachura / 28.01.2008

Konečne sme v Ružomberku, odkiaľ štartujeme náš päťdenný prechod - cieľom nám bude 100 km vzdialená Čertovica. Náš dnešný plán je jasný - cez Sedlo pod Vtáčnikom a Nižné Šiprúňske sedlo po zelenej k horskému hotelu Smrekovica, kde plánujeme v stane prenocovať.

Naša prvá etapa vedie po asfaltke, postupujeme len velmi ťažko. Tvrdý povrch cesty z nás vysáva energiu. Okolo sa preháňajú mladíci na kolobežkách. Vyvezú sa lanovkou k hotelu Malina v Skiparku Ružomberok a odtiaľ sa na požičanej kolobežke nekontrolovateľne rútia dole.
Dorážame do Sedla pod Vtáčnikom. Pred nami sa rozpriesterajú lúky Veľkej Fatry, za nami je Liptov ohraničený Tatrami. Stojíme a kocháme sa krásou nášho Slovenska. V Nižnom Šiprúňskom Sedle sa nám otvárajú nádherné výhľady na Malú Fatru s dominantným Veľkým Rozsutcom, vidíme Roháče v jemnom opare a celej scenérii dominuje Veľký Choč.
Po krátkom olovrante vyrážame. Turistický smerovník nám oznamuje, že k vojenskej zotavovni Smrekovica je to 45 minút. Z minulosti už ale viem, že cesta trvá dobrú jeden a pol hodinu a vedie skoro stále do kopca. Z cesty sú pekné výhľady do Ľubochnianskej doliny a na turčiansku časť hrebeňa Veľkej Fatry. Stúpanie pod uhlom „ani veľké, ani malé, ale nepríjemné“ nás sprevádza skoro celou cestou, ale nakoniec nachádzame lúku, kde aj vedenie Národného Parku Veľká Fatra povoľuje stanovanie.
Večer sa vyberieme do hotelu Smrekovica na pohárik Demänovky. Dozvedáme sa nepríjemnú správu. Potok, ktorý privádzal vodu do hotela, vyschol. Vodu je preto možné naberať len trikrát denne, najskôr o ôsmej ráno. Po skonštatovaní, že zajtra nás toho veľa nečaká, sa rozhoduje vyraziť až po ôsmej a vodu nabrať v hoteli.

Najkrajšia čásť Fatry

Ráno je vonku zamračené, ale oblačnosť sa drží vysoko a miestami sa trhá. Pred nami je prechod podľa mňa najkrajšej časti Veľkej Fatry. Najprv pôjdeme po zelenej cez Skalnú Alpu a Rakytov na Ploskú, kde sa rozhodneme kadiaľ ďalej.
Z Rakytova, štvrtého najvyššieho vrchu Veľkej Fatry, sú nádherné výhľady. Počasie sa však výrazne zmenilo. Začalo silno fučať, oblohu úplne pohltila sivá masa mrakov a my sme s ťažkosťami videli jeden na druhého. Vrcholové foto, zápis do vrcholovej knihy a čo najrýchlejšie dole do južného Rakytovského sedla.
Pri prameni naberáme vodu a dorážame do sedla pod Ploskou. Bez výraznejšej prestávky sa vyberáme hore. Výhľady sú hmlou limitované tak na 20 metrov. Beriem fotoaparát a fotím hrob Andreja Kišša, ktorý tu padol pri SNP.
Zvažujeme prespanie na Chate pod Borišovom, ale 190 korún sa nám zdá skutečně veľa za spanie ve spacáku na zemi... Cestou dole sa na nás usmialo šťastie. Zlepšila sa viditeľnosť. Teraz vidíme už aj chatu, ale vidíme tiež dva salaše popri ceste. Po nespočetnom množstve pádov do blata dorazíme k prvému salašu, ktorý je otvorený, prázdny a čistý. Má novú strechu, okná, vovnútri je drevená podlaha, kamna s narúbaným drevom, dve dvojposchodové postele a v podkrovnom priestore veľké množstvo matracov...
Ráno je počasie pekné. Modrá obloha a mraky stúpajúce z lesov sú pastvou pre oči. Traverzujeme Ploskú po modrej značke a dorážame do sedla Kýšky. Pod sedlom je salaš, pri ktorom je prameň. Nie je tu ani človeka. Dosť ma to prekvapilo, veď naposledy tu bolo asi 50 turistov a vyzeralo to ako v kempe.
Začíname stúpať na Ostredok. Stúpanie nie je strmé, ale dlhé, čo ho robí značne nepríjemným. Po chvíli sme hore, ale veľmi sa nezdržiavame a pokračujeme hrebeňom. Je to veľmi pekná „prechádzka“. Asi po hodinke stojíme na Krížnej. Vojenské budovy na vrchole robia tento kopec charakteristickým.
Pomaly sa vyberáme dole a po kilometrovém neprijemnem klesání prichádzame na Majerovu skalu, odkiaľ prvýkrát vidíme Staré Hory. Sú neskutočne hlboko. Nezdržujeme sa a pokračujeme. Cesta lesom je utrpením. Stále dole a dole.
Po niekoľkokilometrovom klesaní dojdeme k autobusu, kde sa musíme rozlúčiť. Na Chopok a Ďumbier už pôjdem sám.

Cesta osamoteného

V prvej fáze ma čaká šesť kilometrov po červenej až na Kozí Chrbát - najvyšší vrch Starohorských vrchov, predhoria Nízkych Tatier. Na turistických smerovníkoch sa už nachádza hrdý nápis: Cesta hrdinov SNP. Tri kilá stanu, ktorý mi pribudol na batohu, cítim až nepríjemne intenzívne. A to ani nechcem pomyslieť na zajtrajšok, keď budem musieť pribaliť ešte ďalšie dva litre vody, pretože v Nízkych Tatrách je oveľa menej možností jej doplnenia ako vo Veľkej Fatre.
Trochu driny, potu, zapierania sa do paličiek a čoskoro som na vrchole. Slnko sa blíži k obzoru nad Krížnou. Zdá sa mi až neuveriteľné, že som tam ešte dnes stál. Pripadá mi to vzdialené, hoci je tomu len niekoľko hodín. Fotím a vzápätí pokračujem. Cestou stretávam srnu, posledného živého tvora, čo dnes vidím. Hneď za vrcholom sa ponáram do lesa a začínam klesať.
Celkový dojem z tohto miesta kazia stĺpy elektrického vedenia a charakteristické veľmi tiché bzučanie elektrického prúdu. V Hiadeľskom sedle staviam stan. Som tu jediný. Varím pri svetle čelovky dve polievky a veľa čaju. Nakonec párkrát tresknem hrncom ešusu o druhý hrniec ešusu (kvôli medveďom) a idem spať.

A potom zaspať vyčerpaním

Ráno ma budí niečí buchot na stanové plátno. „Budíček!“, kričia okoloidúci turisti. Vystrčím hlavu zo stanu a víta ma jasný deň. Dnešok bude náročný - 18 kilometrov po hrebeni stále hore a dole vo výške nad 1500 m.n.m. Najťažšia je hneď úvodná pasáž – 550 metrové permanentné stúpanie na Prašivú s vyše dvadsaťkilovým satanom na chrbte.
Ani sa nenazdám a už som v pásme kosodreviny. Vietor ma núti sa obliecť. Je skutočne ľadový. Pravý „augustový“. Dôjsť na vrchol ani nebolo také ťažké, ako som očakával.
Ďalšiu zastávku si robím na vrchole Veľkej Chochule. A potom ma čaká pochod po trávnatom hrebeni. Stromy aj kosodrevina sú podo mnou. Vychutnávam si túto túru. Míňam pomník partizánom, niekoľko krížikov obetiam hôr a začínam pozvoľna klesať. Blížim sa k Sedlu pod Skalkou, najnižšiemu miestu môjho pochodu vysokému necelých 1500 metrov. Sadám si do trávy a hodujem na čučoriedkach.
Predo mnou je stúpanie na Veľkú Hoľu, Latiborskú Hoľu, Zámostskú Hoľu a následne na Ďurkovú. V sedle pod Ďurkovou zídem k turistickej útulni. Tam plánujem aj prenocovať. Verím, že sa mi ešte ujde miesto.
Na vrchole Zámostskej Holi je príjemne. To až tak, že sa rozhodnem si dať dlhšiu pauzu. Skladám batoh a líham si do trávy. Hlavu si opriem o kameň a sledujem trasu, ktorú som dnes prešiel. Vidím Prašivú, Veľkú Chochuľu . . .
„Pane, jste v pořádku?“, budia ma dvaja starší českí turisti. Vstávam a snažím sa dať dokopy. Zaspal som. Asi polhodinku som normálne spal. Z mraku nado mnou padlo dokonca pár kvapiek, ale nezobudili ma. Čechom sa ani nečudujem, že na mňa pozerajú ako na podivína. Nájsť ležiaceho človeka neprejavujúceho výraznejšie známky života a ignorujúceho drobné mrholenie sa nepodarí každý deň.
Za chvíľu už sa pred mojimi očami týči Ďurková. Začínam stúpať. Je to tá najnepríjemnejšia časť cesty dnešného dňa. Keď som na vrchole, celý zničený odpočívam. Podo mnou už vidím plechovú strechu Útulne pod Chabencom. To je oficiálny názov chaty, do ktorej sa pri všetkej snahe vojde asi 40 ľudí. Spravujú ju dvaja hospodári. Juraj, zvaný Ďurko, so svojím charakteristickým hromovým hlasom, a jeho pravá ruka, nenapodobiteľný Amplik.
Klesám do sedla pod Ďurkovou a strmým svahom k útulni. Môj príchod je veľkolepý. Zakopávam o betónový schod a mám čo robiť, aby som sa udržal na nohách. Sadám si na lavičku a slním sa. Keď príde Amplik, objednám si pivo a jednu posteľ. Mám šťastie. Beriem posledné voľné lôžko.
Idem si umyť zuby k neďalekému prameňu. Stojí pri ňom ceduľa: „prísny zákaz šťať a srať v blízkosti prameňa“. Vraciam sa do chaty plnej spevu.

Posledné kilometre

Dnes ma čaká 27 kilometrov do sedla Čertovica. Na mojej trase je Chabenec, Chopok, Ďumbier.
Kým sa dostanem hore na Chabenec, vypotím dobrých pár litrov potu. Vietor do mňa bije z oboch strán, viditeľnosť takmer nulová. Na vrchole sa však trochu lepší. Vidím mraky podo mnou, vôkol mňa, aj nado mnou. Fotím skalné zrázy výraznej južnej rázcochy Skalka a pokračujem.
Idem rovno na Poľanu. Cesta po holiach medzi balvanmi a mrakmi má svoje čaro. Lietajú okolo mňa vrany a hlasno krákajú. Spolu so šumom vetra sú to jediné zvuky, ktoré počujem. Na Poľane nič nového. Hmla. Pri zostupe som však mal šťastie. Asi sto metrov predo mnou sa z hmly vynorí kamzík. Urobil som pár krásných fotiek, než mi zmizol v skalách.
Konečne prichádzam k Chopku. Z okolia tušiť zahmlené obrysy budov, vlekov, počuť zvuk lanovky a už vidím slávnu Chatu pod Chopkom. Po obede vyrážam naľahko na Chopok. Za dve minúty som na vrchole. 2023 metrov. Môj dosiaľ najvyšší dosiahnutý bod tejto túry. Nevidím si síce ani na nos, ale cítim sa povznesene.
Za hustého dažďa dochádzamm na rozcestie – hore na Ďumbier, alebo dolu? Moje rozhodnutie urýchli silnejúci dážď. Nabudúce. Nech mám motiváciu. Začínam zostup. Celý zablatený a chrliac možné aj nemožné nadávky prichádzam na Čertovicu. Je to za mnou. Ružomberok – Čertovica. Skoro 100 kilometrov a 6 kilometrov prevýšení. Po piatich dňoch koniec.